KOŠICKÝ KOTRMELIAK
Vložené 10.03.2020
Košický kotrmeliak (ďalej KK) svojim pôvodom nadväzuje na komárňanského kotrmeliaka, od ktorého sa odlišuje menšou postavou, má dlhší zobáčik, nižšiu pretiahnutú hlavu s menším lastúrovým chochlíkom. Zásluhu na jeho vzniku majú najmä košickí holubiari. Ako sa medzi nimi traduje, použili pri jeho vyšľachtení aj cudziu krv, najmä sedmohradské kotrmeliaky.
Predkovia KK sa k nám dostali pravdepodobne v 17. storočí z Orientu v čase vojenských vpádov Turkov. Ich pôvod nekomentujú žiadne písomné záznamy, preto sa musíme opierať o ústne výpovede dnes už nebohých chovateľov (Purzle, Lanovič, Réb, bratia Farkašovci, Rancpek, Štečina, Herbst...). Z Komárna sa do Košíc dostali na vozoch po furmanských cestách. Dovážali ich hlavne bohatí gazdovia a kupci. V Košiciach a okolí ich chovali hlavne drobní živnostníci, učitelia a krčmári. Pre svoje vynikajúce akrobatické vlastnosti sa rýchlo stali obľúbenými. V tom čase tieto holúbky ešte nemali svoje pomenovanie. Podľa miestneho nárečia, sedlaté volali šedliky, jednofarebné, bielohroté a fŕkané purclíky.
Klubový víťaz košický kotrmeliak biely chovateľa Jozefa Čajkoviča.
Prvé písomné zmienky o týchto holuboch sa nachádzajú v knihách Praktický chov holubov od Georgya Balassa z roku 1900 a v knihe Chov holubov od Jána Vinklera z roku 1925. V období rokov 1924 - 1938 boli na výstavách v Košiciach vystavované pod názvom chochlíkatý kotrmeliak (kontyos pergő).
Prvé roky po II. svetovej vojne, v dôsledku sociálnych zmien, nastal aj postupný zánik chovu KK. V tom čase už bol chovateľský život znova organizovaný a na prvých výstavách boli už aj KK. Znechutenie chovateľov z výstav a hlavne z posúdenia vzrastalo hlavne preto, že štandard pre košické kotrmeliaky ešte neexistoval a tak posúdenie vyznievalo vždy v neprospech chovateľov. Košický kotrmeliak ako plemeno bol uznaný v roku 1958. Jeho uznaniu predchádzalo stretnutie predsedu slovenského sudcovského zboru Prof. Oskara Ferianca a dvoch zástupcov českého sudcovského zboru J. Šuberta a K. Dvožáčeka na holubníkoch bratov Farkašovcov v Košiciach. Na schôdzi s košickými chovateľmi bol spracovaný návrh štandardu, ktorý bol následne schválený slovenským sudcovským zborom. Prof. Oskar Ferianc v septembri 1958, v časopise Chovatelský svět napísal: „Vlastnosti plemena: košický kotrmeliak je prvotriedny vzdušný akrobat. Prehadzuje sa nazad okolo priečnej osi tela prechádzajúcej zatvorenými krídlami. Obraty sú prudké a holuby sa pri nich čiastočne nadhadzujú, takže nestrácajú výšku. Počet kotrmelcov vykonaných naraz je obyčajne menší, no prehadzujú sa často. Okrem tohto spôsobu sa krútia aj okolo zvislej telesnej osi vytvárajúc špirálovitú čiaru, a to nielen smerom dole, ale aj hore.“
Klub chovateľov košických kotrmeliakov bol založený v roku 1976, so sídlom v Košiciach. Zakladajúci členovia klubu boli: František Lacko, Ladislav Béres, Július Herbst, Pavol Margitán, Bohumil Blaško, Gejza Macko, Ivan Baldys. Prvý výbor klubu bol v zložení: Pavol Margitán, predseda, František Lacko, tajomník, Bohumil Blaško, pokladník, Július Herbst, poradca chovu. Výbor klubu sa v prvých rokoch svojej činnosti zameral hlavne na regeneráciu jednotlivých farebných rázov. Na občerstvenie krvi boli dovezené postupne podobné kotrmeliaky z Poľska, Juhoslávie a Rumunska. V ďalšom období to bolo kríženie s komárňanskými i rakovníckymi kotrmeliakmi, no žiaľ, výsledkom tohto kríženia bolo potomstvo s nežiaducim vysokým nasadením čela, oblými temenami hlavy a pri sedlatých zlá kresba na hlave (farebné klinky k oku).
Košický kotrmeliak žltý bielohrotý.
V rokoch 2002 - 2007 na vylepšení exteriéru KK úspešne pokračoval známy chovateľ holubov Peter Samuelis v spolupráci s Jozefom Karabášom a Michalom Šafrankom. Holuby krížili so segedínskymi letúnmi, ktoré majú podobný tvar hlavy ako KK a dobre priliehajúce chochlíky. Majú síce nežiaduce svetlé obočnice, ale vyskytli sa aj jedince s červenými. Práve tieto boli vhodné na vylepšenie exteriéru KK. Výsledkom týchto krížení sú už jedince s nižším nasadením čela, nižším temenom hlavy a priliehavejším chochlíkom. Čo sa nepodarilo dosiahnuť, bolo udržanie kvality kotrmelcovania a živo červených obočníc, ktoré mali holuby staršieho typu.
Šampión klubu košický kotrmeliak čierny Košický kotrmeliak sedlatý červený.
bielohrotý chovateľa Jozefa Suchého.
Súčasní chovatelia KK musia svoju chovateľskú prácu pri tomto plemene viesť tak, aby plemeno bolo exteriérovo elegantné a v jednotlivých rázoch vyrovnané. Dôležité je aj vylepšiť akrobaciu plemena, čo by prispelo k jeho väčšej obľube. V súčasnosti sa KK chovajú nielen v Košiciach a okolí, ale aj na viacerých miestach Slovenska. Chovajú sa vo všetkých farebných a kresbových rázoch. Klub chovateľov košických kotrmeliakov so sídlom v Košiciach v súčasnosti eviduje 15 členov, z toho je jeden z Čiech.
Kontaktná osoba na KK: Ing. Peter Čeljuska, e-mail: celjuska@lukostrelba.sk.
Text Boris Bocko
garant klubu za ÚOK HO SZCH
Foto Ing.Peter Čeljuska
Chovateľ č. 9/2016
KOŠICKÝ KOTRMELIAK
ŠTANDARD
Krajina pôvodu: Slovensko, mesto Košice
Česky: Košický rejdič
Nemecky: Kaschauer Roller
Anglicky: Kosice Roller
Francúzsky: Rouleur de Kosice
Zaradenie v zozname plemien EE: letúny č. 931
Poradie dôležitosti znakov:
Celkový dojem – hlava – postava – obočnice – pernaté ozdoby – kresba – farba – operenie.
Postava: menšia, stredne dlhá; hruď širšia; chrbát nie príliš široký, s miernym sklonom dozadu; s nižším postojom.
Hlava:nízko klenutá, mierne predĺžená; nižšie čelo tvorí so zobákom takmer neprerušovanú líniu, ktorá plynule prechádza do záhlavia; záhlavie tvorí menší lastúrový chochlík, rozpínajúci sa od ucha k uchu, mierne priliehajúci k temenu a stranám hlavy; na bokoch prechádza do malých nevýrazných ružičiek a nepresahuje hornú líniu hlavy.
Oči: pri sedlatých tmavé, pri ostatných rázoch perlové, okrem bielych, tie môžu mať oči perlové aj tmavé. Obočnice ružové až červené, úzke, jemné, hladké.
Zobák: stredne dlhý (12 – 14 mm), svetlý; ozobie jemné, hladké, s popraškom.
Krk: široko nasadený, k hlave zúžený, kolmo nesený; hrdlo jemne vykrojené.
Krídla: dobrepriliehajúce k telu, nesené na chvoste, nekrížia sa.
Chvost: krátky, úzko zložený, nesený v priamej línii s chrbtom.
Nohy: krátke, neoperené, pazúriky svetlé.
Operenie: krátke, dobre priliehajúce a pružné.
Farba a kresba: farba sa vyžaduje čistá, sýta, s príslušným leskom. Bielohroté - majú 4 až 8 bielych letiek prvého radu, s maximálnym rozdielom 3 letiek. Fŕkané tmavé – vo farebnom operení rozložené biele pierka. Fŕkané svetlé – v bielom operení rozložené farebné pierka.
Sedlaté - majú bielu hlavu, zákres hlavy prebieha od chochlíka pod obočnicou po hrdlo, biele krídla, biele brucho od farebného oddelenia na prsiach po podchvostový klin a biely chrbát; ostatné časti – krk, prsia, chochlík, sedlo a chvost sú farebné; farebné operenie krku sa nesmie dotýkať obočníc.
Farebné rázy: biele, čierne, sivohnedé (dun), strieborné, červené a žlté recesívne, modré a striebristé pásavé a jarabé, červenoplavé a žltoplavé. Bielohroté – čierne, sivohnedé (dun), modré, červené a žlté. Fŕkané tmavé a svetlé - čierne, sivohnedé (dun), modré, červené a žlté.
Sedlaté -čierne, sivohnedé (dun), strieborné, modré, červené a žlté.
Chyby podľa rozsahu: krátka, široká postava;vysoké čelo; krátky, tenký, tupý zobák; nepravidelný alebo široký chochlík; tmavý zobák, pri tmavých rázoch pigmentová škvrna na zobáku; svetlé obočnice; pri bielohrotých väčší rozdiel bielych letiek v krídlach ako 3; pri sedlatých farebné klinky k oku; iné chyby vo farbe, kresbe a lesku.
Vzorník plemien holubov, SZCH, 2018
